Zo života skleníka

mám rastliny
vypestované
z nocí a dní

nezalievam ich

Sen už vysýcha
spoza dňa
tíško
prosíka

v tmavej chvíli
kvíli
jeho zradená
ozvena
mnou preniká
a ničí ma
a nič

za tmy
vyniká
samorast Smrť

nehľadám vinníka

vysychám

Zasiahnutie

Naruš moje kruhy,
tie pod očami
aj tie vyryté do pňa
môjho jazyka.

Chceš? Alebo chceš mlčať,
píliť tepny?

V očiach, medzi tebou
a mnou, prelietajú sťahovavé vtáky –
teraz je teplo v mojom pohľade.

Naruš tie dva modré kruhy –
zorničky sú terč. Alebo dostanú
tvoje zorničky nohy, dva chrobáky?

Keď je už neskoro na zasiahnutie
chcem si porúbať jazyk na kláty
a prikladať na ohniská tvojich očí,
drásať.

/21. júna 2004/

Z jesennej jaskyne Toomey

Vlasy stromov sa viac
netrbliecu, nie
sú v nich slnečé lúče
a ani listy:

ich plač je farebný
a pôvab hmlistý

a kvety,
kvety majú odtrhnuté hlavy,
cez ich nárek som
nepočul som prepočul
vlastné chmáry
myšlienok
na starozelenom melíre zeme
je niečo, čo vieme
a ostatné odnesie rieka
Minulosť:

jej brehy sú provizórne,
vylieva sa z nej zlosť

a prší, odnáša most
prší a odnáša most

k odpovediam

už nepristupujeme, k spovediam
a nariekajúci majú
odtrhnuté hlavy,
pre ich krik som
premrzol som zamrzol
vo vlastnom snehu
spomienok.

Úsmev

Toto je
juh samoty

I.
hľa, schody na srdci, úsmev,

jedným kútikom ho pripnem

o kaluž, slnečníkom ponad reč

mávam na smútok

a lúče citu mi vrhajú tieň

do slov,

II.
nimi sa prebolím
cez sever .

/15. júla 2005/

slowbury

som cintorín
toľkých pochovaných
citov rozkoší nedoručených
sľubov
na ďalšie prírastky snáď nemám
kapacitu, už
som hrob
v ktorom za živa pochovávam
svedomie

/7. septembra 2003/